A parlamenti képviselőknek küldött módosító javaslatok az államnyelvtörvény parlamenti vitája előtt

Pozmeňujúci návrh poslanca…………….. k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov

1. V § 1 odsek 2 znie: „(2) Štátny jazyk v úradnom styku má prednosť pred inými jazykmi, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, neustanovuje inak.”

Odôvodnenie:

Platné znenie zákona: „(2) Štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území Slovenskej republiky”

Novelizácia upresňuje v súlade s medzinárodnými dohodami formuláciu ustanovenia a vyníma spod jeho pôsobnosti súkromný styk. Ustanovenie sa tak vzťahuje iba na úradný styk, pričom jeho pôsobnosť je rozšírená na všetky ostatné jazyky.

Formulácia platného znenia nie je jednoznačná a je príliš všeobecná, nie je v súlade so súčasnou praxou a ani s právnym poriadkom Slovenskej republiky, keďže platné zákony vo viacerých prípadoch neprikazujú prednostné používanie štátneho jazyka, a preto je potrebné odkázať na medzinárodné zmluvy a osobitné predpisy.

Štátny jazyk nemá podľa platného znenia prednosť pred jazykmi, ktoré nie sú používané na území Slovenskej republiky. To znamená, že štátny jazyk síce má prednosť pred jazykmi národnostných menšín, nemá však prednosť pred cudzími jazykmi, ktoré nie sú jazykom národnostnej menšiny žijúcej na území Slovenskej republiky. Táto zmena je potrebná vzhľadom na legislatívne pravidlá, podľa ktorých „Zákon musí byť terminologicky presný a jednotný. Možno v ňom používať len správne a v právnom poriadku ustálené pojmy a správnu právnu terminológiu.“ Tento zákon používa pojem „iný jazyk“, ak sa jedná súčasne o jazykoch národnostných menšín a o cudzích jazykoch.

Okrem toho sa javí, akoby chcel zákonodarca zabezpečiť prednosť pre štátny jazyk aj v súkromnom živote občanov a v komunikácii súkromného charakteru. To je však jednoznačne neprimerané a predstavuje neodôvodnený zásah do práva na rešpektovanie súkromia a do slobody prejavu (čl. 8 a 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

47. Legitímnosť osobitného postavenia úradného jazyka a jeho potenciálu pre zjednocovanie však žiaden štát neoslobodzuje od povinnosti dodržiavať ustanovenia medzinárodných dohovorov o ochrane národnostných menšín, najmä čl. 5 a čl. 10 Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín. Ako správne podotkol vysoký komisár OBSE pre otázky národnostných menšín, je preto veľmi dôležité nájsť primeranú rovnováhu medzi podporou štátneho jazyka a ochranou jazykových práv osôb patriacich k národnostným menšinám. Znamená to najmä, že príslušné opatrenia by nemali presahovať rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa. V tejto súvislosti tiež treba poznamenať, že štátny jazyk má tú výhodu, že je jazykom väčšiny obyvateľov žijúcich na území daného štátu.

57. Napokon, Benátska komisia sa nazdáva, že povinnosť aplikovať zákon o štátnom jazyku by sa mala vzťahovať na štátne orgány (§ 3 ods. 1) a ich zamestnancov, štátnych zamestnancov a príslušníkov pri výkone svojho úradu len vtedy, ak takýto postup nezasahuje do jazykových práv, ktoré súkromným osobám vyplývajú z osobitných predpisov, medzinárodných zmlúv o ľudských právach a ochrane národnostných menšín (najmä Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov) bez ohľadu na to, či samotné kritérium 20 % bolo splnené.

136. Benátska komisia ďalej považuje niektoré ustanovenia zákona o štátnom jazyku za nezlučiteľné s medzinárodnými záväzkami, ku ktorým Slovenská republika pristúpila, a preto by mali byť prehodnotené. Predmetné ustanovenia sa týkajú: povinnosti používať štátny jazyk v úradnom styku v oblastiach, kde menšinové obyvateľstvo nedosahuje 20 percentnú hranicu; povinnosti súkromných osôb používať úradný jazyk pri komunikácii so štátnymi a verejnými orgánmi; povinnosti používať štátny jazyk v súdnom a správnom konaní a v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ak má osoba dostatočnú znalosť štátneho jazyka; a neuznávania zmlúv vyhotovených v jazyku menšiny.

137. Benátska komisia sa na záver domnieva, že niektoré opatrenia na podporu a ochranu štátneho jazyka v znení uvedenom v zákone o štátnom jazyku by mali byť dôsledne preskúmané a prípadne zrevidované tak, aby sa predišlo ich neprimeraným účinkom. Predmetné ustanovenia sa týkajú: povinnosti používať štátny jazyk vo všetkých úradných záznamoch a dokumentoch cirkví a náboženských spoločností, ktoré sú určené pre verejnosť; povinnosti škôl s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny viesť celú pedagogickú a ďalšiu dokumentáciu aj v štátnom jazyku; povinnosti používať štátny jazyk pri kultúrnych podujatiach; povinnosti používať štátny jazyk v ozbrojených silách, ozbrojených zboroch a hasičských jednotkách; používať štátny jazyk pri písomných právnych úkonoch a dokumentoch v pracovnom právnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; povinnosti viesť v štátnom jazyku finančnú a technickú dokumentáciu a stanovy združení, spolkov politických strán, politických hnutí a obchodných spoločností; povinnosti súkromných osôb používať štátny jazyk v nápisoch, reklamách a oznamoch určených pre verejnosť; a systému finančných pokút.

2. V § 1 odsek 4 znie: „(4) Na používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín sa prednostne vzťahujú osobitné predpisy.4)”

Odôvodnenie:

Platné znenie zákona: „§ 1 ods. (4) „Ak tento zákon neustanovuje inak, na používanie etnických skupín sa vzťahujú osobitné predpisy.”

Rozpor so zásadou lex specialis predstavuje základný problém platného ustanovenia. Zákon o štátnom jazyku má upravovať používanie slovenského jazyka ako úradného a štátneho jazyka Slovenskej republiky. Vo vzťahu k tomuto všeobecnému zákonu o používaní jazyka vystupujú zákony upravujúce používanie jazykov národnostných menšín, v prvom rade zákon o používaní jazykov národnostných menšín (č. 189/1999 Z.z.), v pozícii osobitných zákonov. V zmysle zásady „lex specialis derogat legi generali“ má osobitný zákon upravujúci určitú osobitnú oblasť prednosť pred zákonom všeobecným. Vládny návrh zákona však v časti ustanovenia „ak tento zákon neustanovuje inak” umožňuje použitie osobitného zákona o používaní jazykov národnostných menšín iba v prípade, ak to všeobecný zákon (zákon o štátnom jazyku) výslovne povoľuje. Týmto vzniká legislatívny chaos, pretože uplatnenie osobitného zákona závisí od výslovného povolenia vo všeobecnom zákone („ak tento zákon neustanovuje inak”). Pôvodná koncepcia zákona o štátnom jazyku bola v súlade so zásadou lex specialis. Podľa znenia platného v období od roku 1996 do roku 2009 upravoval zákon o štátnom jazyku iba používanie štátneho jazyka a úprava používania jazykov národnostných menšín bola prenechaná iným právnym predpisom. V súlade so zásadou lex specialis sa použije osobitný zákon na ním upravené otázky z dôvodu svojej osobitnej povahy bez ďalšieho, bez potreby výslovného povolenia.

Stanovisko Benátskej komisie chápe tento problém. Poukazuje na to, že zákon o štátnom jazyku v určitých prípadoch umožňuje uplatnenie osobitného zákona (lex specialis), v iných prípadoch je zas v rozpore so zásadou lex specialis. Podľa názoru Benátskej komisie je „poľutovaniahodné”, že zákon o štátnom jazyku používa „rozporuplnú” úpravu a neumožňuje uplatnenie zásady lex specialis. Vládny návrh zákona nemení uvedený stav.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

15. V § 1 ods. 4 zákona o štátnom jazyku je vo všeobecnosti definovaný vzťah medzi týmto zákonom a zákonom o používaní jazykov národnostných menšín. Ustanovenie má nasledovné znenie: „Ak tento zákon [zákon o štátnom jazyku] neustanovuje inak (zvýraznené autorom), na používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín sa vzťahujú osobitné predpisy”.

16. V „Zásadách“ sa naproti tomu uvádza: „Všetky doteraz prijaté zákony umožňujúce používanie jazykov národnostných menšín, osobitne zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení zákona č. 318/2009 Z. z., majú vo vzťahu k zákonu o štátnom jazyku postavenie osobitného zákona (lex specialis derogat legi generali), ak im zákon o štátnom jazyku také postavenie priznáva (zvýraznené autorom).“

17. Benátska komisia vyjadruje poľutovanie nad tým, že vzťah medzi uvedenými zákonmi nie je stanovený jednoznačnejšie a že si odporuje. Samotný princíp „Lex specialis derogat legi generali“ neupravuje každý aspekt vzťahu medzi zákonom o štátnom jazyku a zákonom o používaní jazykov národnostných menšín. Naopak, zdá sa, že v prípade rozporu medzi zákonom o používaní jazykov národnostných menšín na jednej strane a zákonom o štátnom jazyku na strane druhej je zákon o štátnom jazyku nadradený.

18. V tejto súvislosti by Benátska komisia uvítala zo strany slovenských orgánov komplexný a holistický prístup k ochrane práv menšín na Slovensku, ako odporučil vysoký komisár OBSE pre otázky národnostných menšín.

135. Benátska komisia skúmala zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení novely z roku 2009 a v spojitosti so „Zásadami“ vlády SR. Komisia sa domnieva, že zákon sleduje vyššie uvedené legitímne ciele. Zastáva však názor, že z dôvodu právnej istoty by bolo potrebné ujasniť vzťah medzi zákonom o štátnom jazyku a ostanými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany národnostných menšín, ako aj postavenie „Zásad“ v rámci slovenského právneho poriadku. Niektoré „zásady“ by mali byť zapracované priamo do zákona.

3. V § 3 ods. (3), bod c) sa vypúšťajú slová „a agenda cirkví a náboženských spoločností určená pre verejnosť”.

4. V § 3 odsek 3 bode d) sa bodka nahrádza čiarkou a za bod d) sa vkladá nový bod e), ktorý znie: „e) vedie písomná agenda cirkví a náboženských spoločností súvisiaca s uzavretím manželstva pred orgánom registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti vrátane záznamov o uzavretých manželstvách; tým nie je dotknuté používanie iných jazykov podľa § 3 ods. 3. a jazykov národnostných menšín podľa medzinárodných zmlúv a osobitných predpisov.

Odôvodnenie:

Jedná sa o zákonnú úpravu pravidiel uvedených v Zásadách vlády, a to umožnením súčasného používania iného jazyka s ohľadom na § 1 ods. 3 zákona o štátnom jazyku, čl. 8 Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín, odporúčania Vysokého komisára OBSE pre národnostné menšiny z 22. júla 2009 a na odporúčania Benátskej komisie.

Zákon o štátnom jazyku v zmysle ustanovenia § 1 ods. 3 neupravuje používanie liturgických jazykov. Agenda cirkví a náboženských spoločností určená pre verejnosť však má byť vedená a vydávaná v štátnom jazyku. Podľa Zásad vlády sa jedná výlučne o agendu súvisiacu s uzatváraním manželstva (v tomto prípade vystupuje duchovný v úlohe matrikára), čo treba v zákone výslovne uviesť.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

66. Pokiaľ ide o „úradnú agendu“, pripomíname, že zásada č. 5 Odporúčaní z Osla, k jazykovým právam národnostných menšín (1998) uznáva, že štát môže vyžadovať, aby listiny a dokumenty vydávané cirkevnými orgánmi, ktoré sa týkajú občianskeho stavu a majú právne účinky, boli vedené aj v úradnom jazyku štátu.

67. Benátska komisia súhlasí s vysokým komisárom OBSE, že táto požiadavka však nesmie ísť nad rámec toho, čo je striktne nevyhnutné na účely registrácie.

68. Pokiaľ ide o „informácie určené pre verejnosť“ a „agendu cirkví a náboženských spoločností určenú pre verejnosť”, § 3 ods. 3 zrejme implikuje, že oznamy cirkvi určené verejnosti musia byť uvádzané v slovenskom jazyku. Tento pododsek nezakladá výnimku vo vzťahu k „používaniu jazykov národnostných menšín v úradnom styku podľa osobitného predpisu“. Nerozlišuje medzi tým, či národnostná menšina v obci tvorí aspoň 20 % obyvateľstva alebo nie. Neobsahuje ani výhradu v tvare „ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, neustanovuje inak”.

69. Ak § 3 ods. 3 implikuje, že na účel informácií a agendy cirkví a náboženských spoločností určených pre verejnosť môže byť použitý len slovenský jazyk, tento paragraf je porušením niekoľkých práv, ktoré garantujú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a právach národnostných menšín, konkrétne:
– právo na slobodu náboženského vyznania, ktoré zahŕňa „slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.“ (čl. 9 Európskeho dohovoru o ľudských právach) v spojitosti so zákazom diskriminácie (čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach)
– právo, podľa ktorého v štátoch, kde existujú etnické, náboženské alebo jazykové menšiny, nebude sa ich príslušníkom upierať právo, aby spolu s ostatnými príslušníkmi menšiny užívali svoju vlastnú kultúru, vyznávali a prejavovali svoje vlastné náboženstvo alebo používali svoj vlastný jazyk. (čl. 27 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach)
– každá osoba patriaca k národnostnej menšine má právo hlásiť sa k svojmu náboženstvu alebo k viere (čl. 8 Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín) v kombinácii s právom používať svoj (menšinový) jazyk (čl. 10 Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín).

70. Ak § 3 ods. 3 ukladá povinnosť použiť okrem jazyka, ktorý si cirkev alebo náboženská spoločnosť slobodne zvolí, aj slovenský jazyk len na účel komunikácie cirkvi s verejnosťou, je zrejmé, že táto povinnosť by mohla byť pre cirkevné orgány národnostných menšín veľkým bremenom, ktoré nemusia niesť cirkevné úrady používajúce slovenčinu ako svoj materinský jazyk.

71. Takéto nerovnaké zaobchádzanie musí sledovať legitímny cieľ a zodpovedať zásade primeranosti, aby bolo v súlade s princípom nediskriminácie.

1. Benátska komisia sa domnieva, že požiadavka použiť slovenský jazyk v týchto dokumentoch, ak je to odôvodnené z hľadiska udržania verejného poriadku, je v zásade primeraná. To nemusí platiť v prípade všetkých “informácií určených pre verejnosť“ a všetkej “agendy cirkví a náboženských spoločností určenej pre verejnosť”. Ak by štát chcel alebo považoval za potrebné mať k dispozícii všetky takéto dokumenty aj v slovenčine aj v prípadoch, ak to nie je potrebné pre udržanie verejného poriadku, Benátska komisia sa domnieva, že by mali byť poskytnuté dodatočné administratívne a finančné prostriedky na preklady týchto textov.

5. ALT 1.:
V § 3 ods. 5 sa vypúšťa prvá veta.

ALT 2.:
V § 3 ods. 5 prvá veta znie:
„Fyzická osoba a právnická osoba v úradnom styku s orgánom podľa odseku 1 a v úradnom styku s právnickou osobou podľa odseku 1 má právo používať štátny jazyk.“”

Odôvodnenie:

Prvá alternatíva ráta v súlade so stanoviskom Benátskej komisie so zrušením prvej vety. Druhá alternatíva formuluje v súlade s ústavnými požiadavkami používanie štátneho jazyka ako právo, a nie ako povinnosť občanov.

Závery Benátskej komisie o tejto vete: nie je síce možné uložiť sankciu fyzickej osobe, ktorá nekomunikuje s orgánmi verejnej správy v štátnom jazyku, dopúšťa sa však porušenia zákona. Nejednoznačná definícia „úradného styku” pre potreby interakcie medzi občanom a orgánom verejnej správy je podstatným rysom právnej úpravy. Podľa doslovného výkladu sa to vzťahuje aj na vnútornú komunikáciu, či dokonca na komunikáciu súkromného charakteru zamestnancov orgánov verejnej správy. V tomto prípade je uvedené ustanovenie v rozpore s ustanoveniami Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov (ďalej iba „Jazyková charta”) a s medzinárodno-právnym zákazom diskriminácie. Zákon dokonca nečiní rozdiel medzi povinnosťami občana Slovenskej republiky a občana iného štátu. Zásady vlády obmedzujú v porovnaní s doslovným výkladom obsah § 3 ods. 5 prvej vety spôsobom, aby vyhovoval medzinárodno-právnym záväzkom, treba však mať pritom na pamäti, že uvedené zásady sú záväzné iba pre zamestnancov orgánov verejnej správy, ale už nie sú záväzné napr. pre súdy. Avšak aj v prípade, že budeme vychádzať z reštriktívneho výkladu uvedeného v Zásadách vlády, zistíme, že záväzky vychádzajúce z reštriktívneho výkladu sú už upravené v § 3 ods. 1 a 2. Vytvára sa teda duplicitná úprava. V prípade oboch interpretácií (reštriktívnej a extenzívnej) navrhuje podobne ako Benátska komisia vypustenie § 3 ods. 5 vety prvej.

Vládny návrh vyníma uvedený odsek spod dohľadovej právomoci ministerstva kultúry vzhľadom na jej nadbytočnosť, keďže orgánom verejnej správy je uložená povinnosť používať štátny jazyk už v § 3 ods. 1 a 2.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

2. V prvej vete § 3 ods. 5 zákona o štátnom jazyku sa uvádza:

“Fyzická osoba a právnická osoba v úradnom styku s orgánom podľa odseku 1 a v úradnom styku s právnickou osobou podľa odseku 1 používa štátny jazyk, ak tento zákon, osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, neustanovuje inak.“”

59. Benátska komisia zdôrazňuje, že slová „fyzická osoba alebo právnická osoba“ v tomto odseku naznačujú, že povinnosť používať štátny jazyk v úradnom styku s orgánmi a právnickými osobami uvedenými v ods. 1 majú nielen verejní predstavitelia, ale aj súkromné osoby. Aj keď takýmto súkromným osobám nemôže byť uložená pokuta v zmysle zákona o štátnom jazyku, použitie iného jazyka ako slovenského v „úradnom styku“ je v zásade porušením zákona, a teda predstavuje protiprávne konanie.

60. V tomto ohľade Benátska komisia poznamenáva, že význam pojmu „úradný styk“ nie je jasný, pokiaľ ide o vzťah medzi súkromnými osobami a štátnymi orgánmi. Pri širšom výklade sa § 3 ods. 5 môže vzťahovať na všetky druhy komunikácie, či už písomnú alebo ústnu. Mohol by sa vzťahovať aj na komunikáciu medzi štátnymi zamestnancami aj vtedy, ak ide o komunikáciu len na vnútorné, organizačné účely. Keďže ods. 5 nerozlišuje medzi občanmi a osobami, ktoré nie sú občanmi, § 3 ods. 5 sa môže chápať aj tak, že ukladá povinnosť používať slovenský jazyk aj zahraničným návštevníkom či turistom v ich styku s úradníkmi. Benátska komisia sa domnieva, že takáto bezpodmienečná povinnosť pre súkromné osoby používať štátny jazyk v styku s úradníkmi je nezlučiteľná s uvedenými ustanoveniami Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov (pozri § 52-53) a zákazom diskriminácie, tak ako to bolo aplikované v uvedenom rozsudku v prípade Diergaardt et al. verzus Namíbia (pozri § 56).

61. Treba poznamenať, že slovenské orgány tvrdia, že takýto široký výklad neodráža presne zámery zákonodarcu. Podľa ministerstva kultúry je „úradný styk“ synonymom pojmu „služobný styk“, ktorý sa používa len v § 6 ods. 1 zákona o štátnom jazyku, aby bolo možné odlíšiť „vnútorný“ služobný styk v ozbrojených silách a zboroch od akéhokoľvek úradného styku, či už vnútorného alebo vonkajšieho, ktorý je vymedzený v § 3 zákona o štátnom jazyku. Verejný styk nie je normatívnym pojmom, používa sa len v nadpisoch § 5 a § 8 v súvislosti s tými spoločenskými vzťahmi, ktoré upravuje § 5 a 8 zákona o štátnom jazyku. Dvaja príslušníci ozbrojených síl alebo policajného zboru môžu počas aktívnej služby komunikovať v maďarskom jazyku, pokiaľ nejde o služobný styk. Zákon o štátnom jazyku neobmedzuje konverzáciu medzi priateľmi a rozhovory o súkromných záležitostiach. Účasť inej osoby nie je pre účely § 6 ods. 1 relevantná. Vzťahuje sa len na § 3 zákona o štátnom jazyku.“ Ďalej je v zásadách vlády uvedené, že vo všeobecnosti „v súlade s čl. 10 Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, platným pre Slovenskú republiku, môžu občania, ktorí patria k národnostnej menšine, v úradnom styku pri vzájomnej ústnej komunikácii používať jazyk národnostnej menšiny na území obcí, v ktorých občania patriaci k národnostnej menšine netvoria najmenej 20 % obyvateľstva.“

62. Benátska komisia sa domnieva, že § 3 ods. 5, prvá veta v interpretácii ministerstva kultúry pravdepodobne obmedzuje svoj rozsah na komunikáciu medzi štátnymi zamestnancami, čím v tomto prípade nijako neprispieva k ustanoveniam v ods. 1 a 2 tohto paragrafu. Pokiaľ má však široký rámec, čomu napovedá doslovná interpretácia textu, išlo by o porušenie Charty a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktoré má § 3 ods. 5 záujem rešpektovať prostredníctvom odkazov na medzinárodné zmluvy. V obidvoch prípadoch sa Komisia nazdáva, že prvá veta v § 3 ods. 5 by mala byť zrušená.

6. ALT.1.:
V § 4 ods. 3 sa druhá a tretia veta znie: „V školách a v školských zariadeniach, v ktorých sa výchova a vzdelávanie uskutočňuje v jazyku národnostných menšín,8a) sa pedagogická dokumentácia a ďalšia dokumentácia určená pre vnútorné účely škôl a školských zariadení vedie v jazyku príslušnej národnostnej menšiny.8b) Rozsah pedagogickej dokumentácie a ďalšej dokumentácie, ktorá sa musí viesť aj v štátnom jazyku v školách a školských zariadeniach, v ktorých sa výchova a vzdelávanie uskutočňuje v jazyku národnostných menšín,8a) ustanoví osobitný zákon.“

ALT 2.: V § 4 ods. 3 druhá veta znie: „V školách a v školských zariadeniach, v ktorých sa výchova a vzdelávanie uskutočňuje v jazyku národnostných menšín,8a) sa pedagogická dokumentácia a ďalšia dokumentácia vedie podľa osobitného zákona.“ Tretia veta sa vypúšťa.

Odôvodnenie:
Návrh prikazuje povinné používanie štátneho jazyka v školách s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny v odôvodnenej miere. Presný rozsah je vhodné upraviť v osobitnom zákone (v školskom zákone). Jedná sa iba o návrat k riešeniu existujúcemu pred novelou z roku 2009, čo predstavuje realizáciu programového vyhlásenia vlády.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

3. Uvedené písomné „pedagogické dokumenty“ a „ďalšie dokumenty“ podliehajú okrem dohľadu ministerstva kultúry podľa § 9 zákona o štátnom jazyku aj dohľadu príslušných orgánov, napríklad Štátnej školskej inšpekcii.

80. Aj keď uvedené ustanovenia neobmedzujú právo škôl s vyučujúcim jazykom národnostných menšín používať jazyk národnostnej menšiny v „pedagogickej dokumentácii“ a „ďalšej dokumentácii“, povinnosť viesť túto dokumentáciu dvojjazyčne znamená, že musí byť vypracovaná v slovenčine resp. preložená do slovenčiny. Je zrejmé, že takáto povinnosť je pre školy s vyučujúcim jazykom národnostných menšín veľkou záťažou, ktorú nemusia niesť iné školy. Takéto nerovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k školám národnostných menšín musí sledovať legitímny cieľ a zodpovedať zásade primeranosti, aby bolo v súlade s princípom nediskriminácie.

81. Povinnosť škôl s vyučujúcim jazykom národnostných menšín viesť „pedagogickú dokumentáciu“ a „ďalšiu dokumentáciu“ dvojjazyčne slúži legitímnemu cieľu, ktorým je udržanie verejného poriadku, pretože umožňuje dohľad štátnych orgánov nad vzdelávaním v školách s vyučujúcim jazykom národnostných menšín, ktorý je nielen v záujme štátu, ale najmä v záujme žiakov a študentov.

82. Avšak vzhľadom na to, že povinnosť viesť dokumentáciu dvojjazyčne sa vzťahuje prakticky na každý dokument, ktorý súvisí s činnosťou školy, vzniká otázka, či je táto povinnosť primeraná účelu, ktorý sleduje. Splnenie tejto povinnosti predstavuje ďalšie finančné bremeno pre školy s vyučujúcim jazykom národnostných menšín, aj keď podľa vyjadrenia ministerstva kultúry by sa toto bremeno nemalo preceňovať.

83. Okrem toho nepochybne predstavuje ďalšiu záťaž pre administratívnych pracovníkov a pedagogických zamestnancov týchto školách, pretože adekvátnemu prekladu tohto dlhého zoznamu pedagogických a „ďalších“ dokumentov musia venovať veľa času a úsilia. To zrejme nie je v súlade s podporou menšinových jazykov, ako to vyžaduje Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov. Povinnosť viesť celú dokumentáciu v slovenčine môže administratívnych pracovníkov a pedagogických zamestnancov nútiť k tomu, aby v záujme úspory času a prostriedkov viedli túto dokumentáciu len v slovenčine.

84. Benátska komisia sa nazdáva, že uloženie tejto povinnosti je legitímne, ale malo by sa obmedziť len na dokumenty, ktoré sú potrebné z hľadiska umožnenia kontroly na školách s vyučujúcim jazykom národnostných menšín. Z tohto dôvodu by sa predmetné ustanovenie malo prehodnotiť. Bolo by vhodné vyčleniť administratívne a finančné prostriedky na zabezpečenie prekladu v súlade so „Zásadami“. Možnou alternatívou z hľadiska výkonu dohľadu by podľa názoru komisie mohlo byť ustanovenie, na základe ktorého by školský inšpektor, ktorý vykonáva dohľad nad školou s vyučujúcim jazykom národnostných menšín, musel ovládať vyučovací jazyk tejto školy.

7. ALT1:
V § 5 ods. 1, bod a) sa na konci pripájajú tieto slová: „a televíznych relácií určených pre príslušníkov národnostnej menšiny vrátane podujatí v priamom prenose”

ALT2:
V § 5 sa za odsek 1 vkladá nový odsek 2, ktorý znie: „Finančné náklady titulkovania alebo bezprostredne nasledujúceho vysielania televíznych relácií určených pre príslušníkov národnostnej menšiny v štátnom jazyku nesie štát.” Doterajšie odseky 2 až 8 sa označujú ako odseky 3 až 9.

Odôvodnenie:

Návrh umožňuje prostredníctvom odstránenia neprimeraných nákladov vyplývajúcich z platnej právnej úpravy, resp. náhrady zvýšených nákladov fungovanie súkromných televíznych staníc vysielajúcich v jazyku národnostnej menšiny, ktoré sú beztak v nevýhode v porovnaní so súkromnými televíznymi stanicami vysielajúcimi v štátnom jazyku. Rozširuje právnu úpravu rozhlasového vysielania (vyhovujúcu i z hľadiska národnostných menšín) aj na televízne vysielanie.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

86. Podľa § 5 ods. 1 sa vysielanie rozhlasovej programovej služby a televíznej programovej služby na území Slovenskej republiky musí uskutočňovať v štátnom jazyku okrem prípadov, keď je daná (inojazyčná) relácia následne bezprostredne odvysielaná aj v štátnom jazyku, ale povoľuje výnimky v prípade rozhlasových relácií v regionálnom vysielaní alebo lokálnom vysielaní určených pre príslušníkov národnostnej menšiny vrátane podujatí v priamom prenose a v prípade programov vysielaných Slovenským rozhlasom pre národnostné menšiny alebo etnické skupiny.

87. V tomto ohľade sa Benátska komisia domnieva, že dvojjazyčné vysielanie v podstate umožňuje väčšinovému obyvateľstvu, ktoré neovláda menšinové jazyky, prístup k programom určeným pre národnostné menšiny, čím dochádza k zvyšovaniu verejného povedomia a informovanosti o kultúrach národnostných menšín. Požiadavka vysielať programy aj v štátnom jazyku sama o sebe sleduje legitímny cieľ. Táto povinnosť však zahŕňa dodatočné náklady, ktorých rozsah nesmie brániť alebo odradzovať vysielateľov od vysielania programov v jazykoch národnostných menšín. Musí existovať rozumná miera primeranosti. Rozsah ochrany štátneho jazyka by mal závisieť aj od postoja národnostných menšín.

88. Benátska komisia víta rozšírenie možnosti používať jazyky národnostných menšín v rozhlasovom vysielaní.

89. Pokiaľ ide o televízne vysielanie, komisia upozorňuje, že tu takáto výnimka neexistuje; výsledkom môže byť, že zaťaženie vysielateľov televíznych programov v menšinových jazykoch bude neprimerane vysoké. Predovšetkým, komisia sa nedomnieva, že by bol slovenský jazyk ohrozený menšinovými jazykmi do takej miery, aby bol potrebný takýto radikálny prístup k vysielaniu pre národnostné menšiny. Komisia preto konštatuje, že ak slovenské orgány chcú presadiť absolútnu dvojjazyčnosť, bolo by vhodné, aby štát sám poskytol primerané finančné prostriedky na predabovanie alebo otitulkovanie programov.

90. Komisia konštatuje, že nato, aby bolo možné zhodnotiť dosah tejto požiadavky, je potrebné presnejšie definovať úlohu a obmedzenia vysielateľov v jazykoch národnostných menšín, a to najmä v porovnaní s pravidlami týkajúcimi sa používania cudzích jazykov, ktoré nie sú jazykmi národnostných menšín.

8. V § 5 ods. 3 sa za slovo „Oznamy“ vkladajú slová „verejnej správy alebo oznamy týkajúce sa ohrozenia života, zdravia, bezpečnosti alebo majetku osôb“.

Odôvodnenie:

Obmedzuje povinné používanie štátneho jazyka v prípade oznamov určených pre verejnosť iba na odôvodnené prípady. Nepatria sem oznamy súkromného alebo obchodného charakteru. Benátska komisia mimochodom vyjadrila pochvalu za to, že Slovenská republika neprikazuje povinné používanie štátneho jazyka pre obchodné reklamy. (Uvedený záver je síce nesprávny [pravdepodobne sa zakladá na nepresných informáciách], avšak dobre znázorňuje medzinárodno-právny štandard v týchto otázkach. Platný zákon o štátnom jazyku totiž v skutočnosti prikazuje povinné používanie štátneho jazyka, iba právomoc dohľadu nad dodržiavaním tohto ustanovenia je vyňatá z pôsobnosti ministerstva kultúry a je pridelená do pôsobnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie.)

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

124. Hoci § 8 ods. 6 ukladá povinnosť používať slovenský jazyk, popri použití jazyka podľa vlastného výberu, len v „nápisoch, reklamách a oznámeniach určených na informovanie verejnosti“, z tejto povinnosti jednoznačne vyplýva veľké zaťaženie pre všetkých, ktorí chcú komunikovať s verejnosťou, pretože takéto verejné oznamy budú musieť byť preložené a zverejnené dvojjazyčne. Vplyv požiadavky používať slovenský jazyk vo všetkých „nápisoch, reklamách a oznámeniach určených na informovanie verejnosti“ môže byť v niektorých situáciách taký obmedzujúci, že môže mať negatívny vplyv na uplatňovanie slobody prejavu.

125. Benátska komisia preto víta zámer, vyjadrený v „Zásadách“, uplatňovať predmetné ustanovenie obmedzeným spôsobom, teda len na oznamy nekomerčného charakteru, . Na účely zabezpečenia právnej istoty sa odporúča zapracovať tento zámer priamo do textu § 8 ods. 6 zákona o štátnom jazyku.

126. Benátska komisia okrem toho vyzýva slovenské orgány, aby prehodnotili toto ustanovenie s ohľadom na zásadu primeranosti a zhodnotili, do akej miery musí byť dvojjazyčné zobrazenie informácií povinné aj v obciach, ktorých obyvateľstvo tvoria takmer výlučne príslušníci národnostnej menšiny.

9. V § 5 ods. 5 za prvú vetu sa vkladá nová veta, ktorá znie: „Finančné náklady uvedenia základných informácií podľa predošlej vety v štátnom jazyku nesie štát.”

Odôvodnenie: viď v bode 10.

10. ALT. 1.: V § 5 ods. 6 na konci sa pripája veta, ktorá znie: „Finančné náklady sprievodného uvádzania programov kultúrnych a výchovno-vzdelávacích podujatí národnostných menšín a etnických skupín v štátnom jazyku nesie štát.”

ALT. 2.: V § 5 ods. 6 tretej vete sa za slová „výnimkou“ vkladajú slová „ kultúrnych a výchovno-vzdelávacích podujatí národnostných menší, etnických skupín a“

Odôvodnenie

Benátska komisia navrhuje, aby štát hradil zvýšené náklady vznikajúce v súvislosti so zabezpečením tlmočenia na kultúrnych a výchovno-vzdelávacích podujatiach, čím sa má predísť diskriminácii a má sa zabezpečiť proporcionalita úpravy. Zrušenie povinnosti tlmočenia prichádza do úvahy ako možná alternatíva, čo by však nevylučovalo možnosť uvádzania programov kultúrnych a výchovno-vzdelávacích podujatí v prípade potreby aj v štátnom jazyku.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

91. Celkový zámer posilniť ochranu štátneho jazyka v oblasti kultúrnych podujatí odráža § 5 ods. 5 a 6 zákona o štátnom jazyku. Podľa ods. 5 „príležitostné tlačoviny určené pre verejnosť na kultúrne účely, katalógy galérií, múzeí, knižníc, programy kín, divadiel, koncertov a ostatných kultúrnych podujatí sa vydávajú v štátnom jazyku okrem tých, ktoré sa vydávajú v jazyku národnostných menšín; taká tlačovina, katalóg alebo program vydaný v jazyku národnostnej menšiny musí obsahovať aj obsahovo totožné znenie v štátnom jazyku. Tlačoviny, katalógy a programy podľa predchádzajúcej vety vydané v štátnom jazyku môžu obsahovať aj znenia v iných jazykoch v potrebnom rozsahu, ktoré sú v zásade obsahovo totožné so znením v štátnom jazyku a nasledujú až po znení v štátnom jazyku.“ Podľa ods. 6 „kultúrne a výchovno-vzdelávacie podujatia sa uskutočňujú v štátnom jazyku. Výnimkou sú kultúrne podujatia národnostných menšín, etnických skupín, hosťujúcich zahraničných umelcov a výchovno-vzdelávacie podujatia zamerané na vzdelávanie v oblasti cudzích jazykov, ako aj hudobné diela a divadelné hry s pôvodnými textami. Sprievodné uvádzanie programov sa uskutočňuje aj v štátnom jazyku s výnimkou uvádzania programov podľa druhej vety tohto odseku, ak sa tieto programy uskutočňujú v jazyku spĺňajúcom požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka.”

92. Hoci tieto ustanovenia explicitne uznávajú právo používať menšinové a iné jazyky v rámci kultúrnych podujatí a na účely informovania o takýchto podujatiach – čo je nevyhnutné v záujme dodržiavania slobody prejavu (čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach) a práva príslušníkov etnických, náboženských alebo jazykových menšín, v štátoch, kde takéto menšiny existujú, spolu s ostatnými príslušníkmi menšiny užívať svoju vlastnú kultúru, vyznávať a prejavovať svoje vlastné náboženstvo alebo používať svoj vlastný jazyk (čl. 27 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach) – povinnosť používať pri informovaní a sprievodnom uvádzaní programov aj slovenský jazyk predstavuje pre organizátorov kultúrnych podujatí organizovaných v jazyku menšín alebo v inom cudzom jazyku dodatočnú pracovnú záťaž a náklady.

93. Organizátori kultúrnych podujatí konaných v slovenskom jazyku nenesú takúto dodatočnú záťaž. Takéto nerovnaké zaobchádzanie musí sledovať legitímny cieľ a zodpovedať zásade primeranosti, aby bolo v súlade s princípom nediskriminácie. Povinnosť poskytovať informácie o kultúrnych podujatiach (publikácie, katalógy, programy, apod.) a zabezpečiť sprievodné uvádzanie týchto podujatí v slovenskom jazyku slúži legitímnemu cieľu, ktorým je informovať osoby patriace k väčšinovému slovenskému obyvateľstvu o kultúrnych podujatiach, ktoré sú síce primárne určené národnostným menšinám, ale prístupné širokej verejnosti.

94. Tento legitímny cieľ však musí byť v súlade s požiadavkou primeranosti aj s ohľadom na rozsah záujmu väčšinového slovenského obyvateľstva o prejavy a podujatia kultúrneho života národnostných menšín. Skutočne nie je vylúčené, že kultúrne podujatia konané v menšinových jazykoch môžu osloviť aj niekoľko slovensky hovoriacich osôb. Aby bola zachovaná zásada primeranosti, vláda SR by mala zvážiť zabezpečenie štátneho financovania na ich preklad do slovenského jazyka, pretože takáto finančná záťaž by mohla viesť k závažnému narušeniu a negatívne vplývať na organizátorov kultúrnych podujatí konaných v jazykoch menšín alebo v inom cudzom jazyku.

137. Benátska komisia sa na záver domnieva, že niektoré opatrenia na podporu a ochranu štátneho jazyka v znení uvedenom v zákone o štátnom jazyku by mali byť dôsledne preskúmané a prípadne zrevidované tak, aby sa predišlo ich neprimeraným účinkom. Predmetné ustanovenia sa týkajú:
• povinnosti používať štátny jazyk vo všetkých úradných záznamoch a dokumentoch cirkví a náboženských spoločností, ktoré sú určené pre verejnosť;
• povinnosti škôl s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny viesť celú pedagogickú a ďalšiu dokumentáciu aj v štátnom jazyku;
• povinnosti používať štátny jazyk pri kultúrnych podujatiach;
• povinnosti používať štátny jazyk v ozbrojených silách, ozbrojených zboroch a hasičských jednotkách;
• používať štátny jazyk pri písomných právnych úkonoch a dokumentoch v pracovnom právnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu;
• povinnosti viesť v štátnom jazyku finančnú a technickú dokumentáciu a stanovy združení, spolkov politických strán, politických hnutí a obchodných spoločností;
• povinnosti súkromných osôb používať štátny jazyk v nápisoch, reklamách a oznamoch určených pre verejnosť;
• a systému finančných pokút.

11. V § 5 ods. 7 prvej vete sa za slová „pamätných tabuliach“ vkladajú slová „postavených po 1. januári 1996“ .

Odôvodnenie: viď v bode 12.

12. V § 5 ods. 7 sa piata veta nahrádza vetou, ktorá znie: „Za pamätník a pomník sa nepovažuje náhrobný kameň, náhrobná doska ani náhrobná tabuľa.“

Odôvodnenie:

Piata veta v platnom znení („Toto ustanovenie sa nevzťahuje na historické nápisy na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach, ktoré podliehajú ochrane podľa osobitného predpisu.11f)“) je úplne zbytočná a nezmyselná, keďže požadovanie nápisu v štátnom jazyku sa môže vzťahovať iba na pamätníky, pomníky a pamätné tabule postavené po 1. januári 1996. Nápisy na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach postavených po 1. januári 1996 nemôžu byť z povahy veci pokladané za historické nápisy na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach, ktoré podliehajú ochrane podľa osobitného predpisu. Uvedená veta spôsobuje mnohé dezinterpretácie. (Treba ešte poznamenať, že časový limit 50 rokov sa dostal do stanoviska Benátskej komisie na základe ministerstvom kultúry nesprávne poskytnutých informácií.)

Ustanovenie Zásad vlády o náhrobných kameňoch, náhrobných doskách a náhrobných tabuliach sa dostáva do textu zákona, aby sa v súlade so stanoviskom Benátskej komisie predišlo nedorozumeniam a nesprávnemu výkladu.

Text zákona v platnom znení: „(7) Nápisy na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach sa uvádzajú v štátnom jazyku. Ak obsahujú text v iných jazykoch, inojazyčné texty nasledujú až po texte v štátnom jazyku a musia byť obsahovo totožné s textom v štátnom jazyku. Inojazyčný text sa uvádza rovnakým alebo menším písmom ako text v štátnom jazyku. Stavebník je povinný požiadať ministerstvo kultúry o záväzné stanovisko z hľadiska súladu nápisu na pamätníku, pomníku a pamätnej tabuli s týmto zákonom. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na historické nápisy na pamätníkoch, pomníkoch a pamätných tabuliach, ktoré podliehajú ochrane podľa osobitného predpisu.11f)“

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:
96. Predmetné ustanovenie na prvý pohľad implikuje, že sa budú musieť prekladať stáročné nápisy na pamätníkoch. Podľa informačného materiálu ministerstva kultúry však ministerstvo nebude kontrolovať historické nápisy „umiestnené na objektoch významnej kultúrnej hodnoty starších ako 50 rokov“ a zameria sa predovšetkým na nové nápisy, keďže staršie nápisy by už mali byť upravené v súlade s § 11 zákona, ktorý platil do 1. januára 1997. Na účely zabezpečenia právnej istoty sa odporúča zapracovať vyššie uvedenú 50 ročnú lehotu priamo do zákona.

97. Podľa čl. 3 písm. ab) „Zásad“ „za pamätník a pomník sa nepovažuje náhrobný kameň, náhrobná doska ani náhrobná tabuľa.“ Na účely zabezpečenia právnej istoty sa odporúča zapracovať aj túto výnimku priamo do zákona.

13. V § 6 sa ods. 1 sa na konci pripája nová veta, ktorá znie: „Práva osôb patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám, vyplývajúce z medzinárodných zmlúv a osobitných predpisov zostávajú nedotknuté.

Odôvodnenie:

V zmysle stanoviska Benátskej komisie je potrebné vytvorenie jednoznačnejšieho znenia zákonnej úpravy používania jazykov národnostných menšín v úradnom styku.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

60. V tomto ohľade Benátska komisia poznamenáva, že význam pojmu „úradný styk“ nie je jasný, pokiaľ ide o vzťah medzi súkromnými osobami a štátnymi orgánmi. Pri širšom výklade sa § 3 ods. 5 môže vzťahovať na všetky druhy komunikácie, či už písomnú alebo ústnu. Mohol by sa vzťahovať aj na komunikáciu medzi štátnymi zamestnancami aj vtedy, ak ide o komunikáciu len na vnútorné, organizačné účely. Keďže ods. 5 nerozlišuje medzi občanmi a osobami, ktoré nie sú občanmi, § 3 ods. 5 sa môže chápať aj tak, že ukladá povinnosť používať slovenský jazyk aj zahraničným návštevníkom či turistom v ich styku s úradníkmi. Benátska komisia sa domnieva, že takáto bezpodmienečná povinnosť pre súkromné osoby používať štátny jazyk v styku s úradníkmi je nezlučiteľná s uvedenými ustanoveniami Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov (pozri § 52-53) a zákazom diskriminácie, tak ako to bolo aplikované v uvedenom rozsudku v prípade Diergaardt et al. verzus Namíbia (pozri § 56).

61. Treba poznamenať, že slovenské orgány tvrdia, že takýto široký výklad neodráža presne zámery zákonodarcu. Podľa ministerstva kultúry je „úradný styk“ synonymom pojmu „služobný styk“, ktorý sa používa len v § 6 ods. 1 zákona o štátnom jazyku, aby bolo možné odlíšiť „vnútorný“ služobný styk v ozbrojených silách a zboroch od akéhokoľvek úradného styku, či už vnútorného alebo vonkajšieho, ktorý je vymedzený v § 3 zákona o štátnom jazyku. Verejný styk nie je normatívnym pojmom, používa sa len v nadpisoch § 5 a § 8 v súvislosti s tými spoločenskými vzťahmi, ktoré upravuje § 5 a 8 zákona o štátnom jazyku. Dvaja príslušníci ozbrojených síl alebo policajného zboru môžu počas aktívnej služby komunikovať v maďarskom jazyku, pokiaľ nejde o služobný styk. Zákon o štátnom jazyku neobmedzuje konverzáciu medzi priateľmi a rozhovory o súkromných záležitostiach. Účasť inej osoby nie je pre účely § 6 ods. 1 relevantná. Vzťahuje sa len na § 3 zákona o štátnom jazyku.“ Ďalej je v zásadách vlády uvedené, že vo všeobecnosti „v súlade s čl. 10 Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, platným pre Slovenskú republiku, môžu občania, ktorí patria k národnostnej menšine, v úradnom styku pri vzájomnej ústnej komunikácii používať jazyk národnostnej menšiny na území obcí, v ktorých občania patriaci k národnostnej menšine netvoria najmenej 20 % obyvateľstva.“

98. § 6 zákona o štátnom jazyku ustanovuje: „V ozbrojených silách, v Policajnom zbore, v Slovenskej informačnej službe, v Zbore väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, v Železničnej polícii, v Hasičskom a záchrannom zbore a v obecnej polícii sa v služobnom styku povinne používa štátny jazyk.“

99. „Zásady“ toto ustanovenie (čl. 3 písm. ad)) vysvetľujú nasledovným spôsobom: „služobným stykom [sa rozumie] úradný styk, ktorým je vykonávanie vnútorných služobných činností a úkonov subjektov uvedených v § 6 ods. 1 zákona o štátnom jazyku. Pojem služobný styk sa používa na zvýraznenie služobného charakteru úradných činností v subjektoch uvedených v § 6 ods. 1 zákona o štátnom jazyku.” Dokument ďalej vysvetľuje: „Vnútorný služobný styk v ozbrojených silách Slovenskej republiky, v Policajnom zbore, v Slovenskej informačnej službe, v Zbore väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, v Železničnej polícii, v Hasičskom a záchrannom zbore a v obecnej polícii sa uskutočňuje výhradne v štátnom jazyku.“

100. Obidva pojmy, „vnútorný služobný styk“ a „úradný styk“, potrebujú bližšie objasnenie. Týkajú sa písomného aj ústneho styku? V akej miere sa týkajú konverzácie medzi príslušníkmi subjektov uvedených v § 6 ods. 1 pri výkonne služobných činností? Platí povinnosť používať slovenský jazyk v „služobnom styku“ a „úradnom styku“ aj v obciach, v ktorých národnostná menšina tvorí prinajmenšom 20 % jej celkového obyvateľstva, a do akej miery táto povinnosť bráni príslušníkom subjektov uvedených v § 6 ods. 1, ktorí patria k národnostnej menšine, používať jazyk menšiny v písomnom a ústnom styku týkajúcom sa služobných záležitostí?

101. Vynárajú sa aj ďalšie otázky: do akej miery sa pojem „úradný styk“ vzťahuje na písomné a ústne oznamy určené pre verejnosť, ktoré zverejňujú príslušníci subjektov uvedených v § 6 ods. 1?Do akej miery je používanie slovenského jazyka povinné aj v styku napríklad medzi miestnou políciou, hasičmi a záchranármi a verejnosťou? Je samozrejmé, že nato, aby dokázali zabezpečiť verejnú službu, za ktorú zodpovedajú, časť príslušníkov týchto orgánov by mala byť schopná komunikovať v jazyku národnostnej menšiny, prinajmenšom v obciach, kde táto menšina predstavuje aspoň 20 % obyvateľstva. Predmetné ustanovenie by sa malo prehodnotiť.

14. V § 7 odsek 2 sa za slovo „predpisov“ vkladajú slová: „a medzinárodných dohôd, ktorými je Slovenská republika viazaná“

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

102. § 7 zákona o štátnom jazyku ustanovuje, že „vzájomný styk súdov s občanmi, súdne konanie, správne konanie, konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní, rozhodnutia a zápisnice súdov, správnych orgánov a orgánov činných v trestnom konaní sa vedú a vydávajú v štátnom jazyku (…) Práva osôb patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám alebo práva osôb, ktoré neovládajú štátny jazyk, vyplývajúce z osobitných predpisov zostávajú nedotknuté.“

103. „Osobitné predpisy“, na ktoré predmetné ustanovenie odkazuje, zahŕňajú Trestný poriadok a Občiansky súdny poriadok, v ktorých je zakotvené právo na tlmočníka v trestnoprávnom, a dokonca aj v občianskoprávnom konaní, ale len v prípade, keď dotknutá osoba dostatočne neovláda slovenský jazyk.

104. Článok 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach zaručuje každému, kto je obvinený zo spáchania trestného činu, právo „byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu“ a právo na „bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí“, ako minimálne práva v kontexte práva na spravodlivé súdne konanie. Uznanie práva na pomoc tlmočníka v trestnoprávnom, a dokonca aj občianskoprávnom konaní je preto vítané.

105. Benátska komisia však pripomína, že slovenské orgány sa v zmysle článku 9 charty zaviazali […] v súdnych obvodoch, v ktorých počet používateľov regionálnych alebo menšinových jazykov sídliacich na tomto území odôvodňuje prijatie nižšie uvedených opatrení, podľa situácie jednotlivých jazykov a za podmienky, že využitie možností uvedených v tomto odseku nebude sudca pokladať za prekážku riadneho výkonu súdnictva
a v trestnom konaní:
ii zaručiť obžalovanému právo používať jeho regionálny alebo menšinový jazyk, a/alebo
iii zabezpečiť, aby sa žiadosti a dôkazy, písomné alebo ústne, nepokladali za neprijateľné len z dôvodu, že boli predložené v regionálnom alebo menšinovom jazyku, a/alebo

b v občianskom konaní::
ii umožniť, kedykoľvek strana vystupuje pred súdom, aby mohla použiť svoj regionálny alebo menšinový jazyk, a to bez vzniku dodatočných nákladov pre túto stranu, a/alebo
iii umožniť predloženie dokumentov a dôkazov v regionálnych alebo menšinových jazykoch, v prípade potreby využitím tlmočníkov alebo prostredníctvom prekladov;
c v konaní pred súdmi v správnych veciach:
ii umožniť, kedykoľvek strana vystupuje pred súdom, aby mohla použiť svoj regionálny alebo menšinový jazyk, a to bez vzniku dodatočných nákladov pre túto stranu, a/alebo
iii umožniť predloženie dokumentov a dôkazov v regionálnych alebo menšinových jazykoch, v prípade potreby využitím tlmočníkov alebo prostredníctvom prekladov;
d prijať opatrenia, ktoré zabezpečia, že uplatnenie písmena b) bodov i, ii a písmena c) bodov i, ii a každé potrebné využitie tlmočníkov a prekladov nebude mať za následok vznik dodatočných nákladov dotknutých osôb.

106. Uvedené práva jednoznačne presahujú rozsah práva na pomoc tlmočníka a týkajú sa používateľov menšinových jazykov bez ohľadu na ich znalosť slovenského jazyka. Benátska komisia preto považuje § 7 zákona o štátnom jazyku za nekompatibilný s Európskou chartou regionálnych alebo menšinových jazykov.

15. V § 8 odsek 2 sa na konci pripája táto veta: „V obciach, kde sa v úradnom styku používa jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu,11g písomné právne úkony v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu môžu byť vyhotovené výlučne v jazyku národnostnej menšiny , ak s tým zmluvné strany súhlasia.“

Odôvodnenie:

Slovenská republika sa v Jazykovej charte zaviazala, že bude uznávať zmluvy vyhotovené v jazyku národnostnej menšiny. Preto je nesprávne povinne vyžadovať vyhotovenie písomných právnych úkonov v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu v štátnom jazyku, ak sú obe zmluvné strany príslušníkmi národnostnej menšiny (vyhotovenie prekladu do štátneho jazyka je v prípade potreby kedykoľvek možné).
Nerozlišovanie medzi jazykmi národnostných menšín a inými cudzími jazykmi predstavuje ďalší nedostatok uvedeného ustanovenia.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

107. § 8 zákona o štátnom jazyku obsahuje niekoľko ustanovení týkajúcich sa „používania štátneho jazyka v ostatných oblastiach verejného styku“.

108. Benátska komisia v tejto súvislosti pripomína, že Slovenská republika sa v zmysle článku 13 ods. 1 písm. a) Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov zaviazala „vylúčiť zo svojho právneho poriadku všetky ustanovenia, ktoré bezdôvodne zakazujú alebo obmedzujú používanie regionálnych alebo menšinových jazykov v dokumentoch týkajúcich sa ekonomického alebo sociálneho života, najmä v pracovných zmluvách a v technických dokumentoch, ako sú návody na používanie výrobkov alebo zariadení.“

111. § 8 ods. 2 zákona o štátnom jazyku ustanovuje: „Písomné právne úkony v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu sa vyhotovujú v štátnom jazyku; popri znení v štátnom jazyku sa môže vyhotoviť aj obsahovo totožné znenie v inom jazyku.“ Predmetné ustanovenie vyžaduje používanie slovenského jazyka, pričom však nebráni použitiu iného jazyka.

112. Benátska komisia víta túto novú možnosť použiť iný jazyk. Pokiaľ ide o povinnosť vyhotoviť príslušné dokumenty v slovenskom jazyku, komisia sa domnieva, že by sa mala týkať len dokumentov a písomnej komunikácie, ktoré musia byť prístupné z hľadiska potrieb verejného poriadku. V opačnom prípade by táto povinnosť bola v rozpore s článkom 13 charty, a to najmä v prípade, keď sú obe strany príslušníkmi národnostnej menšiny v obci, v ktorej daná menšina tvorí prinajmenšom 20 % celkového obyvateľstva. Komisia tiež pripomína, že slovenské orgány sa v zmysle článku 9 ods. 2 charty zaviazali:
a neodmietnuť platnosť právnych dokumentov vyhotovených v štáte iba preto, že sú vyhotovené v regionálnom alebo menšinovom jazyku, alebo
b neodmietnuť medzi stranami platnosť právnych dokumentov vyhotovených v štáte len preto, že sú koncipované v regionálnom alebo menšinovom jazyku, a zabezpečiť, aby sa mohli uplatniť voči zainteresovaným tretím stranám, ktoré nepoužívajú tieto jazyky, za podmienky, že ten, kto dokumenty uplatňuje, oboznámi tretiu stranu s obsahom týchto dokumentov, alebo
c neodmietnuť medzi stranami platnosť právnych dokumentov vyhotovených v štáte len preto, že sú koncipované v regionálnom alebo menšinovom jazyku.

16. V § 8 odsek 3 sa za druhú vetu vkladá nová veta, ktorá znie: „V obciach, kde sa v úradnom styku používa jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu,11g dokumenty podľa predošlej vety môžu byť vyhotovené výlučne v jazyku národnostnej menšiny.

Odôvodnenie:

Platné znenie zákona: „3) Finančná a technická dokumentácia, stanovy združení, spolkov, politických strán, politických hnutí a obchodných spoločností sa vyhotovujú v štátnom jazyku; popri znení v štátnom jazyku sa môže vyhotoviť aj obsahovo totožné znenie v inom jazyku. Používanie štátneho jazyka v slovenských technických normách upravuje osobitný predpis.14)”

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

108. Benátska komisia v tejto súvislosti pripomína, že Slovenská republika sa v zmysle článku 13 ods. 1 písm. a) Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov zaviazala „vylúčiť zo svojho právneho poriadku všetky ustanovenia, ktoré bezdôvodne zakazujú alebo obmedzujú používanie regionálnych alebo menšinových jazykov v dokumentoch týkajúcich sa ekonomického alebo sociálneho života, najmä v pracovných zmluvách a v technických dokumentoch, ako sú návody na používanie výrobkov alebo zariadení.“

112. Benátska komisia víta túto novú možnosť použiť iný jazyk. Pokiaľ ide o povinnosť vyhotoviť príslušné dokumenty v slovenskom jazyku, komisia sa domnieva, že by sa mala týkať len dokumentov a písomnej komunikácie, ktoré musia byť prístupné z hľadiska potrieb verejného poriadku. V opačnom prípade by táto povinnosť bola v rozpore s článkom 13 charty, a to najmä v prípade, keď sú obe strany príslušníkmi národnostnej menšiny v obci, v ktorej daná menšina tvorí prinajmenšom 20 % celkového obyvateľstva. Komisia tiež pripomína, že slovenské orgány sa v zmysle článku 9 ods. 2 charty zaviazali:
a neodmietnuť platnosť právnych dokumentov vyhotovených v štáte iba preto, že sú vyhotovené v regionálnom alebo menšinovom jazyku, alebo
b neodmietnuť medzi stranami platnosť právnych dokumentov vyhotovených v štáte len preto, že sú koncipované v regionálnom alebo menšinovom jazyku, a zabezpečiť, aby sa mohli uplatniť voči zainteresovaným tretím stranám, ktoré nepoužívajú tieto jazyky, za podmienky, že ten, kto dokumenty uplatňuje, oboznámi tretiu stranu s obsahom týchto dokumentov, alebo
c neodmietnuť medzi stranami platnosť právnych dokumentov vyhotovených v štáte len preto, že sú koncipované v regionálnom alebo menšinovom jazyku.

113. § 8 ods. 3 zákona o štátnom jazyku ustanovuje: „Finančná a technická dokumentácia, stanovy združení, spolkov, politických strán, politických hnutí a obchodných spoločností sa vyhotovujú v štátnom jazyku; popri znení v štátnom jazyku sa môže vyhotoviť aj obsahovo totožné znenie v inom jazyku.“ Podobne ako v predchádzajúcom prípade, predmetné ustanovenie vyžaduje používanie slovenského jazyka, pričom však nebráni použitiu iného jazyka.

114. Benátska komisia víta túto novú možnosť použiť iný jazyk spoločne s úradným jazykom. Domnieva sa, že povinnosť používať úradný jazyk by sa mala obmedziť len na tie dokumenty a oznámenia, ku ktorým musia mať štátne orgány prístup pre potreby udržiavania verejného poriadku. V tejto súvislosti je potrebné venovať osobitnú pozornosť prípadom, keď všetci členovia patria k národnostnej menšine v obci, kde daná menšina tvorí prinajmenšom 20 % celkového obyvateľstva.

137. Benátska komisia sa na záver domnieva, že niektoré opatrenia na podporu a ochranu štátneho jazyka v znení uvedenom v zákone o štátnom jazyku by mali byť dôsledne preskúmané a prípadne zrevidované tak, aby sa predišlo ich neprimeraným účinkom. Predmetné ustanovenia sa týkajú:
• povinnosti používať štátny jazyk vo všetkých úradných záznamoch a dokumentoch cirkví a náboženských spoločností, ktoré sú určené pre verejnosť;
• povinnosti škôl s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny viesť celú pedagogickú a ďalšiu dokumentáciu aj v štátnom jazyku;
• povinnosti používať štátny jazyk pri kultúrnych podujatiach;
• povinnosti používať štátny jazyk v ozbrojených silách, ozbrojených zboroch a hasičských jednotkách;
• používať štátny jazyk pri písomných právnych úkonoch a dokumentoch v pracovnom právnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu;
• povinnosti viesť v štátnom jazyku finančnú a technickú dokumentáciu a stanovy združení, spolkov politických strán, politických hnutí a obchodných spoločností;
• povinnosti súkromných osôb používať štátny jazyk v nápisoch, reklamách a oznamoch určených pre verejnosť;
• a systému finančných pokút.

17. „V § 8 ods 4 na konci sa pripája veta, ktorá znie: „(2) Zdravotnícke zariadenia a zariadenia sociálnych služieb sú povinné vytvárať podmienky na používanie jazyka menšiny v obciach, kde sa v úradnom styku používa jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu.”

Odôvodnenie:

Stanovisko Benátskej komisie pripomína, že sa Slovenská republika zaviazala k tomu, aby v uvedených inštitúciách nielen umožnila, ale aj zabezpečila používanie jazykov národnostných menšín.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

118. Benátska komisia pripomína, že v zmysle článku 13 ods. 2 písm. c) charty sa Slovenská republika zaviazala „zabezpečiť, aby zariadenia sociálnej starostlivosti, ako nemocnice, domovy dôchodcov a útulky, poskytovali možnosť prijatia a opatrovania vo vlastnom jazyku tým osobám, ktoré používajú regionálny alebo menšinový jazyk, ak tieto potrebujú opateru zo zdravotných dôvodov, z dôvodu vysokého veku alebo z iných dôvodov.“

18. ALT 1: V § 8 sa vypúšťa odsek 5. Doterajší odsek 6 sa označuje ako odsek 5.

ALT 2.: V § 8 ods. 5 sa na konci pripája táto veta: „V obciach, kde sa v úradnom styku používa jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu v konaní o zmluvách upravujúcich záväzkové vzťahy pred orgánmi a právnickými osobami podľa § 3 ods. 1 sa uznáva aj znenie v jazyku národnostnej menšiny“

Odôvodnenie:

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

112. Benátska komisia víta túto novú možnosť použiť iný jazyk. Pokiaľ ide o povinnosť vyhotoviť príslušné dokumenty v slovenskom jazyku, komisia sa domnieva, že by sa mala týkať len dokumentov a písomnej komunikácie, ktoré musia byť prístupné z hľadiska potrieb verejného poriadku. V opačnom prípade by táto povinnosť bola v rozpore s článkom 13 charty, a to najmä v prípade, keď sú obe strany príslušníkmi národnostnej menšiny v obci, v ktorej daná menšina tvorí prinajmenšom 20 % celkového obyvateľstva. Komisia tiež pripomína, že slovenské orgány sa v zmysle článku 9 ods. 2 charty zaviazali:
a neodmietnuť platnosť právnych dokumentov vyhotovených v štáte iba preto, že sú vyhotovené v regionálnom alebo menšinovom jazyku, alebo
b neodmietnuť medzi stranami platnosť právnych dokumentov vyhotovených v štáte len preto, že sú koncipované v regionálnom alebo menšinovom jazyku, a zabezpečiť, aby sa mohli uplatniť voči zainteresovaným tretím stranám, ktoré nepoužívajú tieto jazyky, za podmienky, že ten, kto dokumenty uplatňuje, oboznámi tretiu stranu s obsahom týchto dokumentov, alebo
c neodmietnuť medzi stranami platnosť právnych dokumentov vyhotovených v štáte len preto, že sú koncipované v regionálnom alebo menšinovom jazyku.

120. § 8 ods. 5 zákona o štátnom jazyku ustanovuje: „V konaní pred orgánmi a právnickými osobami podľa § 3 ods. 1 o zmluvách upravujúcich záväzkové vzťahy sa uznáva len znenie v štátnom jazyku.“

121. Benátska komisia pripomína záväzky, ktorými sú slovenské orgány viazané v zmysle článku 9 ods. 2 charty (pozri vyššie, ods. 112 na konci) Komisia považuje takéto neuznanie zmlúv vyhotovených v menšinovom jazyku za porušenie uvedených záväzkov.

19. V § 8 odseku 6 sa na konci pripája nová veta, ktorá znie: „Povinnosť podľa prvej vety sa nevzťahuje na reklamy v jazyku národnostnej menšiny v obci, kde sa v úradnom styku môže používať jazyk národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu.“

Odôvodnenie:

Platné znenia zákona: „(6) Všetky nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, najmä v predajniach, na športoviskách, v reštauračných zariadeniach, na uliciach, pri cestách a nad nimi, na letiskách, autobusových staniciach a železničných staniciach, vo vozidlách verejnej dopravy sa uvádzajú v štátnom jazyku. Ak obsahujú text v iných jazykoch, inojazyčné texty nasledujú až po texte v štátnom jazyku a musia byť obsahovo totožné s textom v štátnom jazyku. Inojazyčný text sa uvádza rovnakým alebo menším písmom ako text v štátnom jazyku.”

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

124. Hoci § 8 ods. 6 ukladá povinnosť používať slovenský jazyk, popri použití jazyka podľa vlastného výberu, len v „nápisoch, reklamách a oznámeniach určených na informovanie verejnosti“, z tejto povinnosti jednoznačne vyplýva veľké zaťaženie pre všetkých, ktorí chcú komunikovať s verejnosťou, pretože takéto verejné oznamy budú musieť byť preložené a zverejnené dvojjazyčne. Vplyv požiadavky používať slovenský jazyk vo všetkých „nápisoch, reklamách a oznámeniach určených na informovanie verejnosti“ môže byť v niektorých situáciách taký obmedzujúci, že môže mať negatívny vplyv na uplatňovanie slobody prejavu.

125. Benátska komisia preto víta zámer, vyjadrený v „Zásadách“, uplatňovať predmetné ustanovenie obmedzeným spôsobom, teda len na oznamy nekomerčného charakteru, . Na účely zabezpečenia právnej istoty sa odporúča zapracovať tento zámer priamo do textu § 8 ods. 6 zákona o štátnom jazyku.

126. Benátska komisia okrem toho vyzýva slovenské orgány, aby prehodnotili toto ustanovenie s ohľadom na zásadu primeranosti a zhodnotili, do akej miery musí byť dvojjazyčné zobrazenie informácií povinné aj v obciach, ktorých obyvateľstvo tvoria takmer výlučne príslušníci národnostnej menšiny.

Benátska komisia je ohľadne obchodných nápisov, reklám a oznámení určených pre verejnosť v skutkovom omyle, keď uvádza, že v prípade tejto komunikácie interpretujú Zásady vlády ustanovenie zákona reštriktívne. V skutočnosti totiž zákon o štátnom jazyku a Zásady vlády iba vynímajú dohľad nad uvedeným ustanovením z pôsobnosti ministerstva kultúry a právomoc dohľadu zaraďujú do pôsobnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie, nedotýkajú sa však ich kvalifikácie ako protizákonného konania. V tejto súvislosti Benátska komisia neskúmala príslušné ustanovenia zákona o reklame (čo však ani nebolo jej cieľom), ktoré aj v prípade úplného zrušenia sankcií upravených v zákone o štátnom jazyku umožňujú uloženie sankcie. Potvrdzujú to aj príklady z uplynulého obdobia (týždenník MY, mestská televízia v Komárne).

Praktické uplatňovanie ustanovení zákona o štátnom jazyku upravujúcich nápisy, reklamy a oznámenia určené pre verejnosť (patriace do oblasti súkromnej sféry) ukazuje, že používanie štátneho jazyka na územiach obývaných príslušníkmi národnostnej menšiny nebolo ani doteraz reálne ohrozené, k porušeniu zákona dochádzalo iba vo výnimočných prípadoch. S ohľadom na uvedenú skutočnosť a berúc do úvahy najmä to, že v prípade povinného stanovenia jazykového režimu (obchodných) nápisov, reklám a oznámení určených pre verejnosť zasahuje štát do súkromnej sféry osôb, ukladá inzerentom znášanie vyšších nákladov (ktorí preto buď upustia od svojho zámeru uverejniť reklamu alebo nepoužijú jazyk národnostnej menšiny) a komplikuje uplatňovanie ústavne zakotvenej slobody prejavu, sa javí vyňatie nápisov, reklám a oznámení určených pre verejnosť z pôsobnosti ustanovenia § 8 ods. 6 v súlade so stanoviskom Benátskej komisie ako spravodlivé a vhodné.

20. V § 8 sa na konci pripája nový ods. 7, ktorý znie: „Okrem nápisov a oznamov verejnej správy, povinnosť podľa ods. 6 sa nevzťahuje na nápisy a oznamy určené na informovanie verejnosti v jazyku národnostnej menšiny v obciach, kde občania patriaci k národnostnej menšine tvoria podľa posledného sčítania obyvateľov v obci najmenej 80 % obyvateľstva. Zoznam týchto obcí ustanovuje nariadenie vlády Slovenskej republiky.“

Odôvodnenie:

Implementuje stanovisko Benátskej komisie do zákona. 80-percentný prah sa stanovuje na základe platných ustanovení slovenského právneho poriadku upravujúcich používanie menšinových jazykov.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

126. Benátska komisia okrem toho vyzýva slovenské orgány, aby prehodnotili toto ustanovenie s ohľadom na zásadu primeranosti a zhodnotili, do akej miery musí byť dvojjazyčné zobrazenie informácií povinné aj v obciach, ktorých obyvateľstvo tvoria takmer výlučne príslušníci národnostnej menšiny.

21. V § 9 ods. 1 prvej vete sa vypúšťajú slová: „okrem reklamy” a vypúšťa sa čiarka a slová „vykonávajú dohľad orgány” sa nahrádzajú slovami „vykonáva dohľad orgán”. Poznámka pod čiarou k odkazu 16 znie:
„16) § 16 písm. g) a § 67 ods. 2 písm. m) zákona č. 308/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov.”

Odôvodnenie:

Viď v bode 8.

22. ALT1 Vypúšťa sa § 9a.

ALT2 V § 9a ods. 1 znie: „(1) Ak ministerstvo kultúry zistí porušenie povinností v rozsahu tohto zákona a ak ide o informácie týkajúce sa ohrozenia ľudského života, zdravia, bezpečnosti alebo majetku a právnické osoby podľa § 3 ods. 1, fyzické osoby podnikatelia alebo právnické osoby ani po písomnom upozornení neodstránia protiprávny stav v určenej lehote alebo nevykonajú nápravu zistených nedostatkov v určenej lehote, ministerstvo kultúry môže uložiť pokutu od 50 do 2 500 eur.“

Odôvodnenie:

V súlade so stanoviskom Benátskej komisie je možné uznať, že existencia zákona neobsahujúceho sankcie za jeho porušenie zvyšuje šancu, že ustanovenia daného zákona nebudú dodržiavané. Skúsenosti zo Slovenskej republiky však ukazujú, že v prípadoch, keď je v zmysle zákona používanie štátneho jazyka povinné, aj na územiach obývaných príslušníkmi národnostných menšín dochádzalo k jeho nepoužívaniu iba výnimočne. Platí to najmä v úradnom styku, resp. v komunikácii s orgánmi verejnej správy, kde štátny jazyk vytláča používanie jazyka národnostnej menšiny aj v obciach, v ktorých sú obyvatelia hlásiaci sa k národnostnej menšine vo väčšine, a to napriek tomu, že zákon dovoľuje v týchto prípadoch za určitých podmienok používanie jazyka národnostnej menšiny. Na územiach obývaných príslušníkmi národnostných menšín sa dostáva do úzadia jazyk národnostnej menšiny, a nie štátny jazyk. Benátska komisia poukazuje na to, že v iných štátoch je oveľa bežnejšou praxou poskytovanie ochrany jazykom národnostných menšín, a nie väčšinovému jazyku, ktorý má z povahy svojho postavenia faktickú prevahu. Existencia sankcií v týchto okolnostiach vytvára v okruhu používateľov jazyka národnostnej menšiny pocit neistoty, ba dokonca strachu, čo v dlhodobom horizonte vedie k vzniku nedôvery voči väčšinovej spoločnosti a jej členom.

Benátska komisia navrhuje ako prvú alternatívu úplné zrušenie sankcií; druhou alternatívou je stanovenie možnosti ukladania sankcií iba za najzávažnejšie, resp. extrémne prípady porušenia zákona.

Doslovný výňatok zo stanoviska Benátskej komisie:

129. Pokutu jednoznačne nemožno uložiť za také porušenie zákona o štátnom jazyku, ktoré predstavuje legitímne uplatnenie práva na používanie menšinového jazyka zaručeného nielen platnou slovenskou legislatívou ale aj, a to v prvom rade, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou vrátane zákona o štátnom jazyku. Ide predovšetkým o Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov a Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín.

130. Pokiaľ ide o ďalšie nedostatky, Benátska komisia súhlasí so slovenskými orgánmi v tom, že pri neexistencii sankcií existuje riziko, že zákonné povinnosti sa nebudú dodržiavať. Keďže slovenské orgány pripisujú tomuto zákonu veľký význam, domnievajú sa, že je potrebné „vyzbrojiť ho zubami“. Je pravdou, že z logiky veci vyplýva, že porušenie zákona by sa v princípe malo trestať. Slovenské orgány navyše tvrdia, že tieto sankcie majú odstrašujúci účinok (doposiaľ nebola údajne uložená žiadna pokuta).

131. Otázkou ostáva, či (za predpokladu, že je to žiaduce) má zmysel požadovať sankcie za porušenie povinnosti používať úradný jazyk. V tomto zmysle Benátska komisia konštatuje, že možnosť odstrániť alebo napraviť nedostatok neplatí vo všetkých prípadoch, a to najmä vo vzťahu k médiám a kultúrnym podujatiam (ako možno odstrániť alebo napraviť nezabezpečenie prekladu reklamného oznamu týkajúceho sa kultúrneho podujatia, ktoré sa už uskutočnilo?). Bez ohľadu na to však slovenské orgány vysvetlili, že cieľom celého systému sankcií nie je trestať tých, ktorí nedostatok spôsobili, ale správne uplatňovať zákon, t.j. široké používanie úradného štátneho jazyka popri používaní menšinových jazykov v určitých prípadoch a oblastiach. Komisia sa domnieva, že tento cieľ by bolo možné účinnejšie naplniť prostredníctvom spolupráce, budovania dôvery a opatrení zameraných na dosiahnutie cieľov stanovených zákonom než prostredníctvom sankcií. Sankcie by sa mali použiť len v najkrajnejšom prípade, ak vôbec.

Ak sa zákonodarca rozhodne pre druhú alternatívu a stanoví možnosť ukladania sankcií za najzávažnejšie prípady porušenia zákona, treba v záujme predchádzania nejasnostiam výslovne, expressis verbis uviesť okruh osôb postihnuteľných sankciami (právnické osoby podľa § 3 ods. 1, fyzické osoby podnikatelia alebo právnické osoby).

A parlamenti képviselőknek küldött módosító javaslatok az államnyelvtörvény parlamenti vitája előtt

 

Tags: ,

Ethics Policy

Ethics Policy - Text